ŠMUEL báči
Ing.Alexander SINGER
Navštevujem teraz Šmuel báčiho v židovskom domove
dôchodcov Ohel David v Bratislave, kde sa dostal na jeseň 2012, keď už
dosť zoslabol, no do leta ešte behal ako srnka, chodieval na obedy na obec,
nakupoval si a staral sa o seba. Sprvu iba ležal a mal slabé
nohy no nedávno som užasol pri jednej z mojich návštev, že chodil po
chodbe a bol vo ,,forme“
I mysľou je na svoj vek na tom dobre, až na to, že už si všetko
nepamätá. No darmo, ak Pán Boh dá v auguste 2013 by sa mal dožiť 97 rokov.
My sme sa zoznámili niekedy v polovici deväťdesiatych rokov, kedy som sa
začal čoraz viac zaujímať o dejiny židovstva v mojom domácom
prostredí, teda v Šamoríne a okolí. Vtedy som už mal na starosti
starobylý židovský cintorín v Mliečne. Pôvodne som nemal taký zámer
venovať sa týmto dejinám, najviac ma zaujímalo zachrániť, zachovať cintorín, no
postupne to prišlo akosi samo, že som bádal ďalej. Raz mi z Bratislavy
napísala pani Viola Sternová, šamorínska rodáčka, ktorá mala pochovaných
svojich príbuzných na cintoríne v Mliečne, že jej brat žijúci
v Austrálii chce zaplatiť opravu starorodičovských hrobov a keďže sa
dozvedela cez Ústredie, že cintorín mám na starosti ja, napísala mi. Pozvala ma
k sebe na Medenú ulicu a tam začal môj prvý kontakt zisťovania informácií
o židovskej obci v Mliečne a v Šamoríne. Rozbiehal som sa
pomaly. Ona mi rozprávala, že je dcérou Maxa Sterna, ktorý bol predsedom Chevra
kadiša a zomrel ešte v r. 1934. Že je vnučkou Mordechaja Frankla,
funkcionára obce v Mliečne ešte v 19 st. Pýtal som sa jej, či ešte
vie o niekom, kto žije a je z tohto prostredia. Hneď ma
upozornila na pána Singera a že je vlastne synom posledného šamorínskeho
rabína. Ale aj na pani Médi Horákovú r.Lustigovú. To ma veľmi zaujalo a potešilo, nejako
som sa na neho nakontaktoval a po dohode som ho navštívil prvý krát. Možno
som presne ešte nevedel čo chcem, na čo sa mám pýtať...,ale porozprával mi
aspoň to najzákladnejšie o svojom otcovi rabínovi Singerovi
a ostatných. Viem, že vtedy spomínal, že je táto tragédia veľká daň
a ťažko sa mu vracia k týmto spomienkam, keď vlastne celá rodina,
okrem jednej sestry Jolany kruto zahynula v koncentračnom tábore Osvienčim.
On bol zachránený Američanmi v Mathausene. O mnoho neskôr, som viac so zameraním na rabína A.J.Singera
a celkovo o rodine Singerovej napísal článok, ktorý bol uverejnený
v Šamorínskych novinách, niečo podobné napísal aj Dr. Korčok, čo je zasa
uverejnené na stránke ŽM BA Edah.sk. Bola a je výhoda, že Šmuelbáčiho máme
stále medzi sebou, lebo ak bolo niečo nejasné, alebo ma napadla nová otázka,
tak sme sa spojili, vymenili nejaký list, stretli znova u neho doma, alebo
na obci pri obede, kde som si ho počkal a pod. Pozval som ho raz
k nám do dediny na obecné slávnosti, kde mala byť spomienka aj na tam pred
vojnou žijúcu židovskú rodinu Feigenbaum
z ktorej niektorí zahynuli. Požiadal som ho o modlitbu a vrámci
programu a pomodlil sa El mole rachamim...bolo to myslím v roku 2006, kedy
bol tejto rodine v miestnom parku odhalený pamätník. Na ľudí, na príbuzných to zanechalo dojem.
Odvtedy som sa snažil každoročne na tieto slávnosti pozývať pána Singera
pomodliť sa túto modlitbu a on rád prišiel a už sa to vnímalo ako
súčasť. Vždy to samozrejme záležalo od stavu, zdravia, ale nakoniec to nejako
vždy vyšlo. Ešte aj teraz pri návštevách si na to neraz spomenie, bol tým
poctený. V roku 2010 sa aj on zúčastnil celosvetového rodinného zídenia
Franklovcov na cintoríne v Mliečne a potom v synagoge, ktorej
pôsobil jeho otec a sa pomodlil už spomínanú modlitbu.
v synagoge kde otec pôsobil
Pre mňa to bol silný
zážitok, tak ako všetko čo sa spája s dejinami tunajších Židov. Tým že
neraz celkom podrobne poznám rodové súvislosti mnohých tunajších rodín, viem
presne kde na cintoríne leží ten, alebo ten
a potom spoznám nejakého potomka, súčastníka, je to zvláštny pocit. Možno to porozumie len,
kto sa venuje niečomu podobnému, dejinám tohto zamerania. Vždy keď bola
príležitosť stretnúť sa so Šmuelbáčim snažil som sa na niečo spomenúť, čo by
som sa ešte spýtal, nemuselo to mať súvis iba s jeho rodinou, ale
i s obcou a snažil som sa zväčša všetko nahrávať. Tak mám
zachovaných veľa spomienok. Dnes už si predsa len nevie spomenúť na všetky detaily občas pri
návšteve ešte popýtam na niečo a on sa snaží spomenúť, ale už niekedy sa
mi zdá, že sa mu pletie Kežmarok so Šamorínom, ale väčšinou to potom zaradí
správne. Prial by som mu, aby tu bol
ešte s nami aspoň v takej pohode, akej je teraz a aby sme mohli
osláviť storočnicu v auguste 2016.
v Hamuliakove
jh
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára